4./ Prvé Vianoce v temnote

Aj keď sa tu čas vliekol neskutočne pomaly, predsa len napredoval. Dni začali byť čoraz kratšie a chladnejšie, prišla zima. Bol som tu už tretí mesiac a s mojím prípadom sa dokopy nič nedialo. Stále som na niečo čakal. Raz na rozhodnutie o mojej väzbe, potom na malú obžalobu a nakoniec i veľkú. Čakal som na svojho obhajcu, aby mi aspoň vysvetlil situáciu. Bolo to veľmi zlé obdobie. Manželka mi posielala nejaké peniaze, aby som si vústavnom bufete mohol kúpiť hygienu azákladné veci. Raz za tri mesiace sme mohli dostať z domu balík do piatich kíl, čo nebolo bohviečo. Väčšinou si doň každý dával poslať tabak a kávu, pretože to bolo v tomto prostredí asi najvzácnejšie. Hlavne v pevnom väzení, kde ste už boli právoplatne odsúdený. Tam bol tabak a káva platidlo, za ktoré ste si mohli kúpiť čokoľvek. Okrem slobody a ženskej spoločnosti, samozrejme.

Tak sa mi dni krátili a noci predlžovali v tomto mojom apartmáne. Nič sa nemenilo. Juro a Dano boli stále tu akaždý deň vyzeral navlas rovnaký. Utorky aštvrtky sme mali päťminútové sprchovanie, kde nás nahnali do veľkej miestnosti a naraz pustili sprchy. Kto bol rýchly, bol čistý, a kto nie, tak ten sa aspoň namydlil a potom poutieral do uteráka. Ja som si ale sprchu zariadil trochu

62

inak. Okrem oficiálneho sprchovania v utorok a štvrtok som sa na cele sprchoval každý deň po cvičení. A to tak, že som sa postavil nad otvor šliapacieho záchoda a kýbľoval som sa studenou vodou. Niekedy aj dvakrát za deň. Bolo to osviežujúce a veľmi príjemné. Zo začiatku som mal so studenou vodou problém, lebo potom mi bola hrozná zima a tu som si nemohol prikúriť, no po čase som si tak zvykol, že sa otužujem dodnes. Obľúbil som si osviežujúce studené sprchy tesne pred spaním. Príjemne ma prebrali a potom, keď už všetko utíchlo a celá väzba sa ponorila do tmy, v tichu som premýšľal nad vonkajším svetom. Rád som po nociach sníval a predstavoval si, aké to bude, keď raz opustím múry väznice. Nechával som sa unášať svojimi predstavami, bol to pre mňa únik z reality. Moje fyzické telo bolo vtmavej cele, ale moja myseľ slobodne lietala po všetkých kútoch sveta. Stalo sa to pre mňa akýmsi rituálom a pravidelne som sa na večer tešil.

Spával som na hornej posteli rovno pod oknom. Malo to výhodu, že som mohol dýchať čerstvý vzduch, a nevýhodu, že mi bývala často zima. Ale na obmedzenia si človek tiež zvykne. Najhoršie okamihy, aké som po celý čas zažíval, okrem túžby po rodine, samozrejme, boli asi neustály hlad, nedostatok tabaku a zima. Jedlo tu bolo príšerné. Neviem, kto mal na starosti kuchyňu, ale tomu človeku by som to dal jesť každý deň. Asi najhoršie jedlo boli pľúcka a rybacia polievka. To už z diaľky tak

63

smrdelo, že sme to rýchlo vylievali do záchoda, aby nám ztoho cela nesmrdela celý deň. Keď mi už vbruchu veľmi škŕkalo, napil som sa poriadne vody. No ešte horšie bolo, keď sme si nemali čo zapáliť. Kto je tuhý fajčiar, tak veľmi dobre vie, o čom píšem. Vtedy je človek nervózny a na nič nemyslí, iba na cigaretu. A k tomu ešte ten chlad na cele, tak to vám poviem, že horšia kombinácia sprevádzaná väzením už asi ani nemôže byť. Hlad, nedostatok nikotínu achlad. Moji sprievodcovia celou väzbou. Chlad sa striedal s teplom – v lete. Pretože v lete bolo v cele také teplo, že sa farba odlupovala zo železnej postele. Nedalo sa ani vetrať, pretože v oknách bolo toľko mreží, tabúľ askiel, že sa dnu nedostal ani vánok čerstvého vzduchu. Len večer, keď sa už trochu ochladilo.

„Pol štvrtej. Ideme na to?“ spýtal sa Juro, keď som si odkladal papiere z postele. Práve som dopísal list pre manželku. Juro už pripravoval veci na cvičenie. Dano, ten necvičil vôbec a bol som rád, že aspoň Juro cvičil, lebo samému by sa mi cvičilo ťažko.

„Jasné. Hneď ti pomôžem,“ poviem pohotovo a začnem pripravovať stoličky. Systém sme mali taký, že samostatnú posteľ sme prevrátili hore nohami a jeden koniec sme dali k stene na malý stôl. Stoličky boli bez operadla, takže sme ich využili ako lavičku. Všetky tri sme postavili tesne k sebe a potom som si na ne ľahol.

64

Druhý koniec postele som zobral do rúk ako tyč veľkej činky, Juro vyliezol na posteľ a robil mi závažie. Čím bol vyššie, tým bola váha ťažšia.

Dalo sa tu krásne precvičiť celé telo a nepotrebovali ste na to vybavenie posilňovne. Keď je človek v núdzi, dokáže vymyslieť čokoľvek. Dnes sú na rade prsia atriceps. Napríklad kľuky na triceps sme cvičili na múrikoch oddeľujúcich toaletu. Chrbát s posteľou, nohy s väzňom na chrbte, a tak ďalej, skrátka všetko.

„Ako to tu býva cez Vianoce?“ spýtam sa a vymieňame si pozície. Teraz robí Juro bradlá a ja kľuky.

„Ako doma,“ povie s úsmevom, „akurát s tým rozdielom, že tu balíčky nenosí Santa, ale referent,“ vybuchnem smiechom, pretože si viem živo predstaviť referenta, ako rozdáva zločincom balíčky.

„Tu dostávame aj balíčky?“ Odfúknem si, keď dokončím štvrtú sériu.

„Áno. Je vňom mandarínka, keksík, jablko, malá čokoládka a trinásť arašidov,“ zoskočí z múrika a lapá po dychu. Ako vidím, kondičku by potreboval ako soľ. Tak dlho ležať na bydle alen trochu denne cvičiť nie je bohviečo.

„Trinásť…?“ prekvapene ho pozorujem, „Ty si ich počítal? 65

Podíde k malému zrkadlu nad umývadlom a obdivuje si nafúknuté prsné svaly.

„Áno, počítal. Bolo ich presne trinásť.“

„Tak to sa teším na Vianoce, popravde, neviem si to tu cez tie sviatky ani predstaviť. Musí to byť otrasné,“ uvažujem nahlas avyskočím na múrik. Pripravím sa a s nádychom sa spúšťam dolu.

„To budú tvoje prvé Vianoce? No to ti nezávidím, ale neboj sa, zvládneš to. Netreba si to tak pripúšťať.“

„To ti teda ďakujem,“ vydýchnem a zoskočím dole. „Mal by som si dať vymazať pamäť. Bolo by to jednoduchšie. Aspoň by som na nikoho nemyslel.“

Napokon sme všetko odložili a dali na pôvodné miesto. Nemohli sme cvičiť s ústavnými vecami a svojvoľne ich premiestňovať, ale niektorí dozorcovia sa tvárili, že nič nevidia.

V bufete som si kúpil dva kartóny minerálky a tie som používal ako jednoručné činky na cvičenie. Nie je to veľká váha, ale ak pohyb spomalíte na minimum a vykonávate ho precítene, tak vám garantujem, že vám sval pôjde prasknúť od napätia. A neurobíte s váhou viac ako päť – šesť opakovaní. Perfektné prekrvenie svalu. Do svalu potrebujete nahnať čo najviac krvi, aby mal

66

dostatok živín a potrebných látok. A je jedno, ako sa vám to podarí, či s ťažšou váhou, alebo ľahšou. Vždy záleží od techniky, akú použijete. Ak to dokážete s ľahkou alebo ťažšou váhou, vždy je to správne, lebo výsledok je rovnaký – do svalu nahnaná krv na prasknutie.

Po tréningu som sa postavil nad šľapák a cez múrik som si napustil do vedra studenú vodu a celý jeho obsah som si vylial na rozhorúčené spotené telo. Neskutočné osvieženie. Okamžite vás to preberie a posilňujete si tak aj imunitný systém, čo je tu jedna z najdôležitejších vecí. Pretože tu ochorieť je dosť nebezpečné. Nedostane sa vám takej zdravotnej starostlivosti, akú by ste dostali vonku a akú potrebujete. Odbijú vás tým, že špekulujete. Nikto vám tu neverí. A väzeň tak veľakrát trpí v cele dlhé dni a noci v ukrutných bolestiach, kým začnú niečo robiť. To už ale dostanete zdravotnú eskortu, lebo situácia je zrazu vážna.

Takže ako vždy, ja sa na veci pozerám zakaždým aj trochu z iného uhla pohľadu ako ostatní. Kým im ide pri cvičení zväčša o to, aby nabrali na seba čo najväčšiu masu svalov a potom sa nafukovali pred ostatnými v koridore na obdiv, ja to beriem skôr zo zdravotného hľadiska a zdravého životného štýlu. Mne ide prevažne o zdravé, pružné a fungujúce telo, ktoré bude zvládať akékoľvek stresové situácie avýkyvy počasia. Keď aj

67

ochoriem, aby si môj imunitný systém dokázal hravo poradiť s parazitom v mojom tele. Preto som celý život cvičil bez všelijakých umelo vytvorených výživových doplnkov. Snažím sa všetku potrebnú výživu získať stravou, jesť veľa zeleniny a ovocia. A telo zas až také kvantum toho nepotrebuje, aby ste museli hneď siahnuť po umelo vytvorených produktoch. Som toho živým príkladom, pretože som dokázal nabrať svalovú hmotu takmer Schwarzeneggerových rozmerov, a bez chémie. Na svojom tele som vyskúšal kvantum tréningov a stravovacích návykov. Dokázal som bez problémov nabrať na váhe dvadsať kíl apotom to zase zhodiť. Testoval som na sebe rôzne techniky a diéty, kým som pochopil, ako všetko vlastne úplne jednoducho funguje. Preto si svoje zdravie držím na prvom mieste a môžem sa pochváliť tým, že čím som starší, tým som zdravší a plný energie. Keď som mal dvadsať, tak som nemal určite takú kondičku a výdrž, akú mám teraz, keď píšem túto knihu, čiže o dvadsať rokov neskôr. Je to naozaj len o tom zdravom životnom štýle. Anikam sa pri tom neponáhľajte, veď krásna je práve cesta, nie cieľ. V cieli sa všetko končí. Cieľ je koniec všetkého krásneho, tak kam sa ponáhľať? Cestu si radšej s úsmevom vychutnávam a dúfam, že cieľ je ešte veľmi ďaleko.

Keď som sa okýbľoval – tunajšie sprchovanie – tak som sa spokojne začal prechádzať po cele.

68

Veľa som však toho nenachodil. Boli to len štyri kroky k oknu a štyri k dverám. Ale aspoň som sa trochu pohyboval. Nedokázal by som len ležať. Našťastie, moji spoluväzni radšej leňošili na bydle, za čo som im bol nesmierne vďačný, pretože dvaja by sme sa tu prechádzať nemohli. Medzi posteľami bol úzky priestor akurát pre jedného. Dokázal som tak prechodiť hodiny. Pomáhalo mi to pri rozmýšľaní. Ale popravde som aj tak nič nevymyslel, pretože tu je človek odkázaný na niečiu pomoc zvonka a ja som vonku nemal nikoho, na koho by som sa mohol obrátiť. Každý mal svojich problémov astarostí dosť aj bezo mňa. Nechcel som nikoho otravovať, a tak som len dúfal, že všetko dopadne dobre. Advokát mi vravel, že musíme počkať do hlavného pojednávania a tam bude pre mňa žiadať prekvalifikovať paragraf z vraždy spolupáchateľstvom na nezabránenie trestnému činu a neposkytnutie prvej pomoci.

To by som z hlavného pojednávania mohol ísť konečne domov. Veľmi som sa ale na obhajcovu pomoc nespoliehal, atak som začal študovať v cele trestný poriadok a trestné právo. Knihy som si požičal od Dana, mal ich úplne nové. V papieroch mal úhľadný poriadok a na súd sa tiež poctivo pripravoval.

Dni boli čoraz chladnejšie aaj keď som sa otužoval v studenej vode, v cele nám bola poriadna zima. Či sa

69

nám to páčilo, alebo nie, museli sme pravidelne vetrať. V takej malej cele sme traja vydýchali vzduch raz‐dva. Miloval som chvíle, keď som si mohol uvariť do sedemdecového zaváraninového pohára horúci čaj a potom si ho pri študovaní trestného poriadku popíjať. Príjemne zahrial a na veľkom pohári som si mohol pritom zohrievať aj ruky. Horšie to bolo, keď sa mi minul. V tom lepšom prípade som musel vydržať do najbližšieho nákupu a v tom horšom do najbližšieho balíka. Peniaze som veľmi nemal, pretože od manželky som nemohol očakávať, že mi ich bude pravidelne posielať. Mala doma toho s deťmi dosť, pretože na všetko ostala sama.

„Dnes je nejako výnimočne chladno,“ zadrkoce Juro zubami a oblečie si na seba všetko, čo v skrinke nájde. Dýchol som a z úst mi vyšla para.

„Pozri, ako sa mi parí z úst. Ako to tu máme vydržať?“ smejem sa a triem si ruky od zimy.

Neminul sa nám len čaj, ale míňali sa už aj zápalky. Zapaľovač sa pokazil už dávno, a tak Juro zabúchal večer na stenu susedom a postavil sa k oknu.

„Paľo!“ zvolá ačaká tvárou pritlačený na mreži. Po chvíľke čakania sa otočil na mňa.

70

„Zabúchaš mu na stenu, prosím ťa? Asi nepočul,“ povie. Zatrieskam päsťou na stenu.

„Paľo, si doma?“ zavtipkuje, akoby mohol Paľo svojvoľne opustiť celu.

„Možno je v meste,“ smejem sa, ale vtom sa Paľo ozve.

„Čo búchate, keď uspávam syna? Chcete ho zobudiť?“ vtipkuje aj Paľo.

„Ahoj, je to akútne. Potrebujeme oheň, lebo sa nám míňa. Nemáš požičať nejaký starý zapaľovač?“ spýta sa Juro, ale ako sa ukázalo, ostali sme bez ohňa.

„Rád by som vám chlapci pomohol, ale máme tiež len jeden. Donesiem ho zajtra na vychádzku, tam si aspoň pofajčíte.“

„O. k. Tak zajtra. Vďaka, ahoj,“ povie Juro sklamane.

„Majte sa, chlapci!“ zakričí a zlezie z okna. Ja som za ten čas stál pri dverách, aby som zabránil vo výhľade referentovi, keby sa pozrel cez priezor na dverách do cely. Nevidel by, ako Juro stojí na stoličke v okne a rozpráva sa s vedľajšou celou. Kým by zatrieskal, aby som sa uhol, Juro by rýchlo z okna zliezol. Na cele sme boli cez priezor kontrolovaní pravidelne každú hodinu, dvadsaťštyri hodín denne. Keď bol niektorý z nás počas kontroly na

71

toalete, tak musel vystrčiť ruku a zamávať, aby referent videl, že je živý a zdravý.

„Je len sobota a nákupy sú až v stredu alebo vo štvrtok. Podľa toho, či vstredu stihnú urobiť celé naše poschodie,“ otvorí krabičku so zápalkami, „a zápaliek máme len sedem.“

„To je veľmi málo. Vydržať nám to určite nevydrží, ale skúsme si oheň na cele aspoň predĺžiť,“ poviem.

„Ako? Napíšeme preňho žiadosť opredĺženie väzby?“ uškrnie sa beznádejne.

„Nie. Hneď uvidíš. Daj mi jednu zápalku a ušúľaj dve cigarety,“ zavelím a z mojej skrinky vyberiem jednu jednorazovú žiletku.

„Ideš sa holiť?“ smeje sa a položí na stôl zápalky. Potom vyberie tabak, posadí sa na posteľ a začne šúľať. Jedným očkom ma popritom sleduje, čo budem robiť so zápalkami.

Rozoberiem jednorazovku a vyberiem z nej dve malé žiletky. Z krabičky vyberiem jednu zápalku a veľmi opatrne ju žiletkou narežem na štyri časti, aby síra ostala pekne na každej z nich.

72

„To je tenučké, to nezapáliš,“ povie Juro a spozornie aj Dano. Ležal na posteli a večne si čítal nejaké spisy, no teraz nás jedným očkom sledoval aj on.

„Tak sa pozeraj auč sa. Musíš vedieť improvizovať a vždy si poradiť s tým, čo máš,“ poviem veselo a pripravím si prvú tenučkú rozštvrtenú zápalku medzi prsty.

„Máš našúľané cigarety?“

„Jasné, tu sú. Tak to som zvedavý,“ priskočí a podá mi jednu tenkú cigaretu. Druhú si vloží do úst a čaká. Aj ja si ju vložím do úst a pripravím sa na prvý pokus. Do jednej ruky zoberiem krabičku a v druhej držím medzi palcom a ukazovákom tenučkú zápalku. Prichytím si ju schválne tesne pri hlavičke, aby sa mi nezlomila, a škrtnem. Chytila sa hneď na prvýkrát.

Malý plamienok sa mi medzi prstami rozhorel a ja som si bleskovo pripálil v ústach tenkú cigaretu. To mi už ale horeli prsty, tak som oheň musel rýchlo odhodiť do záchoda. Otrasiem si popálené prsty a spokojne si párkrát silno potiahnem z cigarety a vyfúknem kúdol dymu.

„Tak čo? Horíme, nie? A ešte máme z jednej zápalky tri pokusy,“ poťahujem spokojne a potom priložím horiacu cigaretu k Jurovej, aby si aj on odpálil.

73

„Paráda. To nás chvíľu udrží nad vodou,“ poťahuje si spokojne zcigarety. Všimol som si, ako sa aj Dano usmieva popod nos, akoby aj on prežíval s nami krízovú situáciu, aj keď nefajčil.

Vždy, keď sme dostali balík, alebo sme mali po nákupe, čo nebolo často, pretože nikto tu nemal pravidelný prísun financií zvonka, tak tu nastala taká zvláštne príjemná atmosféra.

Na chvíľu sme si boli bližší a súdržnejší, akoby sme boli jedna rodina a rodinnú krízu prežívali spoločne. Boli to zvláštne okamihy a ja som si ich rád vychutnával. Neviete si predstaviť, sakým pôžitkom si dokáže človek vychutnať horúcu kávu po dlhotýždňovej abstinencii, pretože jednoducho nebola. Človek sa do jej chuti celý ponorí a okolo prestane všetko existovať. Dokáže si ju naplno vychutnať a v tej chvíli je najšťastnejší na svete, a to nemá vôbec nič, iba hrnček horúcej kávy, z ktorej si pomaličky usrkáva. A ak má v káve alebo čaji ešte aj cukor, tak to už je hotová nirvána. Človek v tej chvíli doslova žiari šťastím. Smeje sa a oslavuje každá bunka v jeho tele. Sú to chvíle, ktoré v civilnom živote len veľmi málo vidíte. Čím viac človek vonku má, tým je nespokojnejší. Je frustrovaný, otrávený životom a do práce i z práce chodí ako zombi. Prehliada všetky krásy okolo seba a je nevšímavý k všetkému tomu bohatstvu,

74

ktoré ho obklopuje. Nedokáže si vychutnať ani rannú kávu, iba ju podvedomým programom vyleje do seba a uteká do roboty, pretože už aj tak mešká a dnes toho má tak veľa…

Tu som si dokázal všimnúť také nádherné okamihy a premýšľať nad nimi ako ešte nikdy v živote. Keď človeku zoberú úplne všetko anemá už ani vlastnú slobodu, dokáže vnímať a zachytávať aj tie najjemnejšie krásy života, ktoré nám každý deň ponúka. Dokáže si veci a okamihy doslova vychutnať.

Blížili sa Vianoce a ja sa priznávam, že mi nebolo všetko jedno. Začal som byť podvedome podráždený a nesvoj. Keď som si spomenul na deti a manželku, srdce sa mi zakaždým prudko rozbúchalo. Bilo ako zvon na poplach, pretože sa blížili sviatky, ktoré som mal z celého roka najradšej. Miloval som Vianoce, pretože aspoň na chvíľku sa ľudia snažili byť k sebe milší. Celý svet upadol do príjemnej atmosféry a priam vo vzduchu som vždy cítil zvláštne čaro Vianoc. Akoby sa svet ocitol na chvíľku v rozprávke, v ktorej sa plnia sny a v ktorej sa majú všetci radi. Vždy som Vianoce miloval a vždy aj budem. Za každých okolností, no tu som mal z nich podvedome strach, či to zvládnem. Bál som sa dňa, keď si všetci sadajú k štedrovečernému stolu a potom rozbaľujú darčeky pod stromčekom. Chyba bola v tom, že som nad

75

tým všetkým stále premýšľal apremietal som si to dookola. Túžil som byť aspoň v ten deň s rodinou, no vedel som, že sa blížia prvé Vianoce, ktoré strávim mimo domova s cudzími ľuďmi. Najradšej by som bol, keby som si nič nepamätal.

Podvedome som začal pociťovať zvláštne napätie. Bol som každým dňom viac a viac nervóznejší. Vstúpil do mňa akýsi nepokoj, ktorý ma desil. Všetci a všetko mi liezlo poriadne na nervy. Dokonca aj moje vlastné vlasy ma rozčuľovali, tak som si ich jedného dňa ostrihal. Nosil som ich dlhé, vzadu stiahnuté do copu, no vtýchto podmienkach som ich už mal poriadne zanedbané, pretože som pre ne nemal dostatočnú hygienu ani čerstvý vzduch. Rozobral som jednorazovú žiletku a tenkou žiletkou som si pramienok po pramienku poodrezával všetky vlasy. Napokon som si hlavu ešte vyholil na koleno, a keď ma tak uvidela manželka na návšteve, tak sa zhrozila.

„Preboha, ako vyzeráš? Prečo si sa ostrihal? Vyzeráš ako väzeň,“ pokrčí obočím a neveriacky si obzerá moju holú hlavu.

„Veď som väzeň,“ zamumlem znechutene a sledujem jej sklamaný výraz tváre. Takto ma ešte nevidela.

„Ako sa majú deti?“ spýtam sa. 76

„Čo ti mám povedať,“ ťažko si vzdychne, „stále im veľmi chýbaš a čoraz častejšie sa na teba pýtajú. Kedy ti ich môžem priniesť aspoň ukázať?“ potiahne si peru a čaká na moje rozhodnutie. Deti som jej zatiaľ nedovolil priniesť, lebo som sa bál…, no neviem presne čoho. Či ich reakcie, keď ma uvidia iba za sklom, alebo vlastnej zbabelosti, ako to zvládnem sám. No myslím, že tak oboje, pretože som si takú návštevu nevedel ani len predstaviť.

„Chvíľku ešte vydržíme. Trochu neskôr,“ poviem zamyslene a premýšľam, aké by to asi bolo, keby teraz sedeli oproti mne za sklom. Netuším, ako by som to zvládol, no jedno je isté, veľmi by som sa im potešil. Tak veľmi ich už potrebujem vidieť. Srdce mi za nimi krváca, ale nedokážem prekonať bariéru, ktorá medzi nami stojí. Raz to ale musím urobiť. Musím pozbierať všetku odvahu. Zvládnem to. Kedy potom, ak nie hneď? Tak som sa rozhodol.

„Alebo vieš čo? Lucku mi môžeš priniesť na najbližšiu návštevu. Ona je už veľká, skôr to pochopí. Ale neviem, ako by sme to vysvetľovali Nicolasovi. S ním ešte trochu počkajme,“ s povzdychom to zo seba dostanem a cítim, ako sa už teraz vo mne búria všetky emócie. Akoby sa spustila dlho očakávaná oslava sprevádzaná strachom.

77

No manželka sa očividne potešila. Tvár jej priam žiarila šťastím.

„To myslíš vážne? Naozaj? Tá sa poteší. Hneď ako prídem domov, oznámim jej, že nabudúce pôjde aj ona za tatom. Jéj, to sa teším,“ štebotala do telefónneho slúchadla a aspoň na chvíľku som mal dobrý pocit, že som jej urobil radosť. Robiť druhého šťastným mi vždy pôsobilo neskutočnú radosť. Vidieť jej tvár žiariť šťastím po takej dlhej dobe bolo pre mňa neskutočne veľa. V duchu som si nadával, prečo som sa tak nerozhodol už skôr. Veď netrpí toto chúďa žieňa dosť aj bez mojich vrtochov?

Keď sme sa rozlúčili, odchádzala spokojná, lebo sa tešila, že najbližšie príde aj sLuckou. Ja som odchádzal so zmiešanými pocitmi, ale raz to muselo prísť. Tešil som sa na Lucku, ale aj obával, ako to budeme všetci znášať.

Do cely som sa vrátil zamyslený a Juro sa hneď pýtal, či je všetko v poriadku.

„Ale áno, len sa trochu bojím najbližšej návštevy…“ zamumlem si popod nos a on na mňa nechápavo pozrel. Potom som mu celú situáciu vysvetlil.

„Tak v tomto ti neporadím, lebo deti, našťastie, nemám, ale na výber nemáš. Musíš to zvládnuť,“ vstane z postele a napustí vodu do kanvice, „dáš si aj ty kávu, nie?“ spýta

78

sa. Dana sa nikdy nepýtal, lebo on bol vždy mimo nás. Mal vlastný svet asnažili sme sa ho rešpektovať. Najlepšie pravidlo, ktorého som sa po celý čas držal, bolo zlaté pravidlo – ži a nechaj žiť!

„Áno, dám si. Vďaka,“ povzdychnem si a posadím sa za malý stôl.

„Asi sme bez kávy,“ povie priduseným hlasom a prepína vypínačom na kanvici, „zrejme nám doslúžila. Nefunguje.“

„To nie je možné, veď ju mám len dva mesiace. Kedy som mal balík? Vlastne teraz budú tri mesiace,“ vstanem a skúšam ju spojazdniť, no nefunguje.

„Ber to z tej lepšej stránky,“ poviem, „aspoň nám dlhšie vydrží káva. Zasmejem sa, ale Jurovi do smiechu nebolo.

„Počkaj, veď to nejako spojazdním. Daj mi skrutkovač a nejaké kliešte,ʺ zažartujem.

„Čo? A kde by som ich zobral? Veď ja už ani neviem, čo to je,“ zhrozí sa. Schuti sa na ňom zasmejem.

„Neboj sa. Úplne mi postačia aj malé nožničky,“ upokojím ho, keď vidím, ako vystrája.

79

„To je už prijateľnejšie, lebo, namojveru, by sa mi nechcelo teraz v takej zime do železiarstva po skrutkovač utekať,“ smeje sa.

„Rád by si aj holý utekal, len keby ťa pustili.“

„To áno. Hocijako by ma mohli pustiť. Aj s bitkou by som to bral,“ zasníva.

„Bitku ti môžem dať aj bez toho, ak mi konečne nedáš tie nožničky. Rád by som si už vychutnával horúcu kávu. Zima je tu, akoby sme sedeli vonku na ulici. Aspoň by som sa trochu zahrial, keby som ťa tĺkol,“ smejem sa mu.

„Len ty netlč už nikoho. Nestačí ti, že si tu?“ podá mi nožničky a opatrne sa pustím do opravy kanvice. Lenže, ako sa ukázalo, tú už spojazdniť nedokážem.

„Nepôjde to. Ale vyberiem z nej aspoň kábliky a urobím ponorák.“

Juro ťažko preglgne a chytí sa za hlavu.

„Rob, čo chceš, len prosím ťa, rýchlo, lebo hlava mi ide vybuchnúť. Potrebujem kofeín.“

O chvíľku bol ponorák hotový. Zobral som dva kábliky, na konci som na ne pripevnil dve nové žiletky rozobrané zo strojčeka a druhé dva konce som strčil do zástrčky. O chvíľku voda bublala, akoby pod ňou horel oheň.

80

„Si frajer. Paráda. Nehovor mi, že sedíš prvýkrát. Odkiaľ by si vedel takéto muklovské veci?“ Položí rýchlo dva poháre skávou na stôl aopatrne do nich nalejem zo sedmičky vrelú vodu.

„To si nevšímaj. Sprostosti sa rýchlo učím,“ odvetím a schovám ponorák do matraca.

„Snáď nám ho tam nenájdu. Ak áno, tak nevieme, odkedy tam je. Možno ho tam dali pred nami,“ potom sa spokojne posadím k horúcej kávičke a začnem si na stenách pohára zohrievať ruky.

„Myslím, že oni sú na takéto výhovorky už zvyknutí. Ťažko nám to uveria,“ tiež sa prisunie ku káve.

„Nemusia nám uveriť. Stačí, ak nám to nedokážu,“ smejem sa.

„To je pravda. Veď ty rozmýšľaš ako zločinec,“ vypleští na mňa oči.

„Tak som na správnom mieste,“ vybuchnem smiechom.

Dni nám pomaličky ubiehali, až napokon prišli obávané Vianoce. Od rána som mal veľmi zmiešané pocity a nedokázal som prestať myslieť na deti a na ženu. Čo asi robia? Ako trávia tieto sviatky? Budú si ich vedieť vôbec vychutnať? Štvalo ma, že som príčinou ich trápenia. Keby

81

som tak všetko mohol vrátiť späť, určite by som sa rozhodol inak.

Ale čas už nevrátim, a tak som sa snažil prežiť prvé Vianoce za chladnými múrmi väznice. Nechcel som chlapcom v cele pokaziť čaro Vianoc, i keď nevyzerali na to, že by Vianoce doslova zbožňovali.

Od rána počúvame Rádio Slovensko. Púšťajú nám ho cez reproduktory zabudované hore v stene. Nič krajšie sme si ani nemohli želať, iba celý deň počúvať príbehy, ako si ľudia vonku pripravujú štedrovečernú hostinu, a my tu sedíme za hrubými múrmi chladných stien ako vydedenci tejto spoločnosti. Nemáme právo zúčastňovať sa takýchto rodinných a celosvetových chvíľ, pretože sme vinní. Čiže odpad spoločnosti. Nedodržiavali sme pravidlá spoločnosti, preto sme tu. Ale čo tí, ktorí žiadne pravidlá neporušili? Čo s ich rodinami? Prečo majú trpieť aj oni? Čo urobili nevinné deti, ktoré musia byť doma bez otca?

Tieto a podobné otázky som si kládol celý deň a bolo mi zo všetkého zle.

Po štedrej večeri sme si urobili vlastnú večeru, lebo tá ústavná sa nedala jesť. Mimochodom, oriešky som počítal. Naozaj ich bolo trinásť. Zrejme ich každému počítajú na prídel, čo mi pripadalo šialené. Ale pomaličky som si na tunajší systém zvykal, lebo šialených tu bolo viac vecí.

82

Potrebovali sme upiecť šunku, ktorú som dostal v balíku, atak som si urobil provizórny sporák. Prevrátil som stoličku a položil som do nej tri plechovky od paštéty naplnené bravčovou masťou. Potom som z plachty odstrihol tenké pásy a namočil som ich do masti. Pásy som ponoril do konzervy a nechal z nich trčať iba konce, ktoré som zapálil. Konce sa krásne rozhoreli ako knôty zo sviečok a pekne horeli.

Na ešus som hodil šunku a pomaličky som ju vysmážal na troch plamienkoch, ktorých veľkosť som si mohol regulovať. V cele bola o chvíľu príjemná vôňa smaženej šunky. Na okamih som si navodil pocity domácej atmosféry. Potom sme sa všetci traja spoločne navečerali a dlho do noci sme si rozprávali pri šúľanej cigaretke a horúcej kávičke príbehy z civilného života. Ten večer zavládla aj vnašej cele príjemná vianočná atmosféra. Napokon moje prvé Vianoce nedopadli najhoršie. Vianočný pokoj prenikol aj cez hrubé a chladné väzenské múry a priniesol nám teplo domova. Na prvé Vianoce za týmito múrmi do smrti nezabudnem…