Moja tvorba

Pripravujem

Huménix – Nespútaná energia

„Ale je odtiaľto krásny výhľad.“ Povedala a ďobala halúzkou do zeme, tváriac sa, akoby sa nič nestalo. Chris sa rozhliadol a zistil, že má pravdu. Výhľad odtiaľto bol nádherný. Pod nimi bol osamote ich domček s krásnou zeleňou okolo a s malou záhradkou o ktorú sa dôkladne starali.
Asi dva kilometre nižšie bola malá dedinka, do ktorej viedla poľná cesta s vyjazdenými dvomi koľajami, ťahajúce sa ako dva dlhé hady. Za dedinkou sa rozprestieralo šíre more s malým prístavom, z ktorého akoby vychádzalo ranné slnko.
Zaplavovalo tú krásu na ktorú sa Chris pozeral.
„Máš pravdu, je to nádherný pohľad. Je taký upokojujúci. Už chápem prečo sem tak rada utekáš.“
„Ja neutekám, len som chcela byť chvíľku sama.“ Zasičala.
„Mia nechcel som vám ublížiť.“
„Neublížil si.“ Vyprskla.
„Tak prečo si takáto?“
„Aká som?“
„No takáto smutná a jedovatá.“ Neodpovedala. Chcel ju utešiť, no netušil ako. Nevyznal sa v ženách. Aj jeho sestry mávali občas takéto čudné správanie a on netušil ako ich rozveseliť. Hocičo urobil alebo povedal, vždy to bolo ešte horšie, tak vtedy len v tichosti počkal, kým to prejde.
Teraz sa mu ale nechcelo v tichosti sedieť. Mal toho toľko, čo jej chcel povedať, ale netušil…