Môj život nebol obyčajný.
Začal sa v chudobe, v rodine s ôsmimi súrodencami, kde som sa už ako malé dieťa musel naučiť niesť zodpovednosť. Skôr než som stihol byť len dieťaťom, stal som sa tým, kto sa snaží udržať rodinu pokope a veriť, že raz príde lepší deň.

Túžil som po normálnom živote, po pokoji, po domove, kde je istota. Založil som rodinu, snažil som sa byť dobrým otcom, dobrým mužom, dobrým človekom. No aj keď som robil, čo som vedel, prišiel zlom, na ktorý sa nedá pripraviť.

Nespravodlivý rozsudok. Väzenie. Samota. Ticho.
Miesto, kde sa človek stretne sám so sebou bez masiek. A práve tam, kde by mnohí stratili nádej, som sa ja dotkol Boha. Nie ako zázraku, ktorý všetko vyrieši, ale ako tichej prítomnosti, ktorá mi dala silu nevzdať sa.

V cele som začal písať. Rukou, na papier.
Príbehy, myšlienky, sny o slobode, o živote, ktorý ešte môže mať zmysel. Slová ma držali pri živote. A keď slová nestačili, prišli farby. Umenie. Tvorba. Ako hlas mojej duše.

Keď som sa vrátil na slobodu, nevrátil som sa ako ten istý človek.
Vrátil som sa pokornejší, citlivejší a viac si vážiaci každý obyčajný deň. S rozhodnutím, že môj príbeh neskončí bolesťou, ale nádejou.

Dnes píšem knihy, maľujem obrazy a stojím pri ľuďoch, ktorí hľadajú nový začiatok.
Nie preto, že by som mal všetky odpovede, ale preto, že viem, aké je to byť na dne — a viem, že cesta späť vždy existuje.

Verím, že nič z toho, čím som prešiel, nebolo zbytočné.
A že ak môj príbeh pomôže aspoň jednému človeku nevzdať sa, potom mal celý môj život hlboký zmysel.