Neviditeľná hrozba

Nahliadnutie do ešte nevydanej knihy…

…vybehol z auta, aby sa s nimi zvítal, no v to mu akýsi chlap v tmavom obleku skrížil cestu.

,,Pán Mark Dreis?“ Spýtal sa pokojným, hlbokým hlasom.

,,A…áno. Ale kto ste vy? Poznáme sa?“ Spýtal sa Mark a premeriaval si chlapíka od hlavy až po päty, akoby sa snažil spomenúť si, kde ho už videl.

,,Som Frank Windson. Prepáčte mi prosím takýto prepad, ale s kolegyňou tu na vás čakáme už asi hodinu.“ Ukáže na odparkované BMW v uličke. Za volantom sedela asi tridsať ročná brunetka v bielej blúzke. Vyzerala ako Mona Líza v dvadsiatom prvom storočí.

,,Musíme s vami nutne hovoriť o istej záležitosti. Mohli by sme zájsť niekde na kávu, kde by sme sa vedeli nerušene porozprávať?“ navrhol muž v tmavom obleku.

,,Ale kto ste a čo odo mňa chcete? Toto bude zrejme nejaký omyl, pretože ja vás vôbec nepoznám.“ Znervóznie Mark a ešte raz si prezrie asi päťdesiat ročného muža s nakrátko ostrihanými hnedými vlasmi, pri sluchách mierne prešedivenými, ktorý sa tváril, akoby mu práve vyoperovali obličku.

,,Pán Dreis, som člen centra biologickej bezpečnosti z Washingtonskej univerzity Crofne a tamto je moja kolegyňa Alisia  Lewinsoová…“ Ukáže hlavou smerom k autu. ,,Posiela nás profesor molekulárnej virológie Eduard  Rouchin. Myslím že sa poznáte…“

Ako vyslovil jeho meno, Mark spozornel. Eduard Rouchin… starý dobrý Eduard…

,,Čo je sním? Prečo vás poslal? A ako ste ma našli?“ Vysypal otázky jednu za druhou a začal sa okolo seba obzerať, akoby ešte niekoho čakal.

,,Profesor Rouchin nás požiadal, aby sme vás vyhľadali a odovzdali vám od neho odkaz.“ Povedal smrteľne vážne a začal nervózne prešľapovať pod dáždnikom. ,,Čo keby sme sa pred týmto nečasom niekam schovali, kde vám celú situáciu v kľude  vysvetlíme?

Mark si až teraz uvedomil, že stoja uprostred dažďa, na chodníku pred školou St. Joseph´s Catholic v centre mesta. Pozrel na deti, ktoré sa ešte stále bláznili na dvore a potom na hodinky na ľavom zápästí. Štrnásť dvadsaťdva.

,,Pán…“

,,Frank Windson.“ Povedal chlapík pohotovo a pravou rukou siahol do vnútorného vrecka obleku a vybral čosi ako kartičku. Podržal ju medzi prstami a podával ju Markovi.

,,Tu je moja vizitka pán Dreis.“

Mark si ju zobral, hodil na ňu krátky pohľad a strčil si ju do zadného vrecka nohavíc.

,,Prepáčte pán Windson, ale teraz ako vidíte nemám čas. Čaká ma ešte dlhá cesta, ale čo keby sme sa stretli napríklad zajtra doobeda? Povedzme okolo desiatej.“

,,V poriadku pán Dreis a kde by to malo byť?“ Spýta sa.

,,V  nejakej kaviarni v centre časti Kenssington, môže byť?“

,,Myslím že sme dohodnutý pán Dreis.“ Povedal muž a podal mu ruku. ,,Mali by ste bežať za deťmi kým nenachladnú v tomto počasí. Nebudem vás viac zdržiavať.“ Skrivil tvár v pokuse o úsmev a Mark mu stisol ruku.

,,Tak zajtra pán Windson.“

Keď sa otočil na odchod, Mark si ho prestal všímať a rozbehol sa cez trávnik pred školu. Ako ho deti zbadali, začali poskakovať a kričať.

,,Ocko… ocko je tu…“ Rozbehli sa mu oproti. Skočili mu do náručia, vyobjímali sa a už leteli prikrčený pod dáždnikom k autu.  Naskákali dnu a reptali jeden cez druhého, ako bolo dobre s kamarátmi v škole a čo všetko sa učili. Nansy ich vybozkávala, vyzliekla mokré kabáty a zavesila v zadu na vešiak.

,,A ide sa do nového domu, tešíte sa?“ Zvolala a plesla dlaňami. 

,,Áno… áno…“ vykrikovali až kým sa neunavili. V aute bolo príjemne teplo a preto po pár kilometroch zaspali unavení po celodennom šantení…